Aktuality

Pondelkový príhovor - o. Dalibor Ondrej (24.10.2016)
pridané 02.11.2016

Milí mladí priatelia, bratia a sestry.
Pred svätou omšou sme sa modlili spolu ruženec a keď som pozeral v dnešný deň nejaké veci na internete tak som našiel obrázok, ktorý hovoril ako vznikol prvý ruženec. Bola tam nakreslená Mária a maličký Ježiško. Obaja so svätožiarou okolo hlavy a Ježiško ťahal Máriu za odev, ktorý mala na sebe a vedľa neho bolo v „bublinke“ napísané: „Mami, mami, mami...“ Prvý ruženec. Obraciame sa na Máriu: „Mami...“
Poďme ale k evanjeliu. Udalosť, ktorú sme dnes počuli, nás privádza k jednej obdivuhodnej žene. Naozaj obdivuhodná. Ako hovorí Lukáš vo svojom evanjeliu, osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Osemnásť rokov bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. A predsa prichádza do synagógy. Predsa prichádza na miesto, kde sa chváli Boh. Kde oslavujú Boha. Kde sa čítajú texty, ktoré hovoria o Božích prisľúbeniach. Napriek tomu, že ona tých osemnásť rokov trpí, napriek tomu prichádza do synagógy. Neviem, či si to vieme dobre predstaviť keď dnes sa obraciame a počúvame to zo všadiaľ: „Bolí ťa niečo? Vezmi si tabletku a všetko je fajn.“ Tu je to osemnásť rokov. Veď to sa nedá ani poriadne vyspať, keď je taký ako bola ona. Zhrbená, nemohla sa ani trocha narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal: „Žena, si oslobodená od svojej choroby.“ Nie je to ona, kto žiada Ježiša. Zatiaľ je to neznáma žena a nie je to ona, čo kričí za Ježišom: „Uzdrav ma, zmiluj sa nado mnou,...“ Ježiš je ten, čo urobí krok vpred. Ježiš je ten, ktorý si ju v tom dave nájde, ktorý si ju zavolá: „Poď sem! Poď ku mne!.“ Urobil chybu, že uzdravoval v sobotu. Deň kedy Boh odpočíval po všetkom, čo stvoril. Ale tento Ježišov skutok nám chce povedať, že Boh nikdy neodpočíva ak mu ide o človeka. Ak mu ide o dobro, ktoré stvoril. Boh vždy hľadá, tak ako koniec koncov hľadal už v raji. „Adam kde si?“ Tak si našiel túto ženu. Tak si hľadá aj dnes každého človeka. Aj dnes sú ľudia, ktorých si Boh nájde a ktorých volá k sebe. Tá žena nemusela prísť, mohla sa aj inak zachovať. Boh však volá každého jedného človeka: „Poď ku mne bližšie.“ Žena trpela osemnásť rokov duchom neduživosti, ale my za toho ducha neduživosti v tom našom osobnom, konkrétnom prípade, si môžeme nahradiť tým, čím trpíme my. To, čo je našou príťažou. To, z čoho sa my nevieme oslobodiť. S tým nás Ježiš volá, aby sme prišli k nemu. S týmto bremenom, s touto ťarchou. Ježiš hovorí predstavenému synagógy, že je pokrytec, pretože sa starajú o zvieratá viac ako o ľudí. „Či ich nevediete napájať?“ Keď som to čítal, tak prvá vec, čo mi napadla, bola samaritánka pri studni. „Daj mi Pane takú vodu, aby som už nemusela chodiť...“ My sa chodíme „napájať“ mnohými vecami a zameriame sa v živote na mnohé iné riešenia. Ježiš nás však pozýva: „Poď ku mne. Nič iné nepotrebuješ. Dostaneš živú vodu.“ On je ten, ktorý nás dokáže oslobodiť od nášho bremena, našej ťarchy. To čo nás zväzuje. To, čo nás robí „neduživými“.
Tak milí mladí priatelia, urobme tento krok vpred. Bližšie ku Kristovi. „Potečú z neho prúdy živej vody.“ Tak to hovorí Písmo. Nechajme sa oblažiť Kristom, Božím slovom, Pravdou, aby sme sa dokázali zbavovať toho, čo nás ťaží a robili život lepším.


 

2017 © Univerzitné pastoračné centrum sv. Košických mučeníkov, Košice