Aktuality

Pondelkový príhovor - o. Henrich Grejták (10.10.2016)
pridané 11.10.2016

Dopravná značka je znak, znamenie, ktoré nás odkazuje na nejakú potrebnú dopravnú informáciu. Pri pohľade na značku nás prioritne nezaujíma materiál, z ktorého je zhotovená, ani jej výška, či hmotnosť. Zaujíma nás informácia, ktorú oznamuje. Značka len odkazuje na niečo dôležité. Ježišovi súčasníci žiadajú od neho znamenie. Im nestačia Ježišove znamenia, ktoré už videli. To akoby si prečítali dopravnú značku na križovatke a povedali by si: ešte chceme ďalšie značky na uistenie, lebo nás fascinuje pozerať na značky. Preto im Ježiš hovorí: "Toto pokolenie je zlé pokolenie. Žiada znamenie, ale znamenie nedostane..." (Lk 11,29) Lebo ani Božie znamenia nie sú samé pre seba, odkazujú na niečo iné, respektívne na Niekoho iného. A ak nejdem za Ním, ale neustále čakám odkazy na neho, tak potom ich nedostanem, lebo sú pre mňa zbytočné.
"... iba ak znamenie Jonášovo." (Lk 11,29) Čo to znamená? Ako bol Jonáš znamením pre Ninivčanov? Tak, že on ich nenávidel, lebo boli nepriatelia jeho národa. Boh ho poslal prorokovať a ohlasovať pokánie, aby  ich cez jeho kázanie zachránil. Lebo Boh ich miloval. Boh miluje každého. "Znamenie Jonášovo" je znamenie obrovskej Božej lásky, ktorá zachránila Ninivčanov napriek Jonášovej nenávisti k nim. Ježiš chce povedať, že ak Boh zachránil pohanov cez nedokonalého Jonáša, o čo skôr chce všetkých zachrániť cez svojho milovaného Syna! Veď Jonáš ohlasoval s nenávisťou k nepriateľom, a Ježiš prišiel s láskou až do krajnosti, aby obetoval seba samého. Preto "... tu je predsa niekto väčší ako Jonáš." (Lk 11,32) Ten väčší je Ježiš.
Ak nám Boh posiela znamenia svojej lásky, dajme si pozor, aby sme neostali pri nich, ale došli až k jeho milujúcemu srdcu. Lebo mnohokrát nás fascinujú vypočuté modlitby a Božie dary viac ako jeho láska k nám. On všetkými znameniami sleduje len jedno, aby sme cez ne prečítali jeho lásku k nám! Keď sme boli v piatok na výlete UPC a kráčali sme na Kráľovu hoľu, tak bola zima, sneh a zamračené. Keď sme s námahou vyšli až hore, zistili sme, že sme v hustej oblačnosti a neuvidíme nič. A tak sme začali nahlas volať k nebeskému Otcovi, aby nám ukázal výhľad na krásu, ktorú stvoril. Modlili sme sa o vyjasnenie oblohy, ale nie preto, aby sme mali zážitok, ale preto, aby nám prejavil svoju lásku. Aby nás uistil, že je aj dnes s nami, že nás počuje a miluje. A aby bol on oslávený. A viete, čo sa stalo? Kým sme niečo zjedli, oblačnosť klesla a zasvietilo slnko. Inverzia. Mraky boli pod nami a my sme mohli vidieť vrcholky hôr vystupujúce z mračien. Nikdy v živote som to tak nevidel. Asi po hodine, keď sme odchádzali, sa obloha opäť zatiahla mrakmi. Možno niekto povie, že je to náhoda. Ale my sme vedeli jedno - tu nešlo o ten výhľad, bez toho sa dá žiť. Boh nám nedal toto znamenie preto, aby sme mali pekné fotky a zážitok z prírody. Išlo o lásku, o Božie srdce. Boh nás chcel uistiť o tom, že je skutočný, že nás počuje a veľmi miluje. Preto sme mu ďakovali nielen za počasie, ale za jeho lásku k nám. Za to, že "... tu je predsa niekto väčší ako Jonáš." (Lk 11,32)


 

2017 © Univerzitné pastoračné centrum sv. Košických mučeníkov, Košice